Ďalší z článkov, ktorý ma zaujal
Závody ťažkého strojárstva Martin boli kedysi mamutím podnikom, ktorý dával prácu takmer polovici Turca Od roku 1958, kedy bol podnik založený sa tu vyrábali najrôznejšie veci od motorov Zetoru cez dieselové lokomotívy až po tanky T-72. Prišiel však novembrový prevrat, následne snaha o konverziu a podnik začal upadať. Dnes dávajú martinské strojárne alebo lepšie povedané firmy tu sídliace prácu sotva stovke ľudí a príležitostne aj zopár brigádnikom, medzi ktorých som sa v posledných dňoch dostal aj ja.
Už na vrátnici, pri otázke kam sa mám dostaviť mi vrátnik vysvetľuje, že tu nemám kde zablúdiť – v celom areáli totiž fungujú už len tri haly a tá najbližšia je moja. Napriek tomu mi chvíľu trvá kým sa tam dostanem. Pri pohľade na tak zanedbaný a nevyužitý priestor si len ťažko dokážem predstaviť ako to tu muselo vyzerať pred tridsiatimi rokmi. Dnes je tu všade popraskaný asfalt, pri vstupnej bráne poloprázdny, takmer nevyužitý stojan na bicykle, schátralé haly s povybíjanými oknami a prístrešky pre neviem čo, ktoré čas ani človek nijako nešetrili. Vegetácia sa tu ujala aj na tých najmenej pravdepodobných miestach. Nebyť obnovenej vrátnice pri vstupe, niekoľkých dnešných áut a návesov nákladiakov, tak by som povedal, že to tu vyzerá ako v mestečku Pripjať pri černobyľskej elektrárni, ktoré médiá s obľubou ukazujú, pretože sa tu od čias evakuácie obyvateľov s Černobyľu „zastavil čas“. Tu, v ZŤS, je všetko staré, zanedbané, jediné, čomu sa tu darí je len vyššie spomenutá vegetácia – vysoká tráva na zemi, či na strechách a rímsach, brezy pri budovách a popínavý brečtan na opustených výrobných halách.
Vstup do šatne nie je o nič prívetivejší – vchádzam do najmenej štyridsaťročnej budovy. Hneď pri dverách je vitrína s akýmisi súčiastkami do dávno sa nevyrábajúcich strojov. Myslím, že tu stále je len preto, že ju bolo zaťažko dať odstrániť. Čím vyššie schodmi idem, tým viac sa cítim akoby som skutočne bol v Pripjati – staré, nepotrebné skrine, kreslá, dokonca aj detský kočík. Čakám či náhodou nenájdem aj detskú bábiku, no nedočkal som sa. Tak sa aspoň pozriem von oknom či sa mi nenaskytne slávny pohľad na ruské koleso. Jediné čo však vidím, je schátralý podnik obrovských rozmerov a nad ním majestátne sa týčiace Martinské hole zahalené v rannej hmle.
Šatňa vyzerá najpoužívanejšie zo všetkých objektov. Hneď pri vstupe do nej zacítim veľmi nepríjemný pach používanej pracovnej obuvi, ktorá je voľne položená na skrinkách. Vybavenie sa nezmenilo za dvadsať rokov vôbec. Staré železné skrinky, masívne drevené lavice, dnes už nevkusná bordová dlažba a polovica fungujúcich neóniek pripomínajú atmosféru amerického béčkového hororu.
Po tom ako vstúpim do výrobnej haly ma v momente ovalí ťažký, kovom nasiaknutý vzduch. Obrovský hluk mi znemožní počuť, čo na mňa kričí majster, a tak musím k nemu podísť bližšie. Do desiatich minút už mám za sebou zaradenie, „školenie o bezpečnosti“, aj podrobnú inštruktáž o práci „obsluha vystrihovacieho lisu“. Práca sa zdá byť jednoduchá – dve spojené súčiastky vložím do stroja, ktorý ich rozdelí. Súčiastky potom uložím do jednej palety a odpad vyhodím do ďalšej.
Po chvíli si začínam všímať aj zamestnancov. Chlapi, ktorí tu pracujú nie sú žiadni statní stachanovci s odhodlaným výrazom v tvári, akých poznáme z diel socialistického realizmu. Nie sú to však ani dobre živené postavy z bezstarostným výrazom v tvári, aké poznáme zo socialistickej reality „Noci v archíve“. Sú to obyčajní chlapi, niektorí ešte chlapci zo strojárskej strednej školy, no výrazom tváre pripomínajú skôr stroje. Dosť opotrebované stroje, hľadiace len na svoju prácu. Sem-tam sa jeden na druhého usmeje alebo kývne, a tým mi nevedomky dokážu, že sú živí a cítiaci ľudia. Neprehodia však medzi sebou ani slovo. V takom hluku by to bolo zbytočné, maximálne ak je treba niečo konzultovať ohľadom práce. Jediný, kto tu má kontakt so všetkými je majster, ktorý chodí po celej hale, sem-tam ho počuť kričať.
Po niekoľkých hodinách mi neustále vytáčanie do strán po ťažké súčiastky začína spôsobovať bolesť v krížoch. Po chvíli si vyčítam prečo som sem vôbec išiel. Radšej som mohol stráviť pekný deň s priateľkou, ktorú už aj tak dosť zanedbávam. Vzápätí si však spomeniem aj na dlhy, ktoré budem môcť vďaka tejto fuške splatiť. Preto začínam pracovať na maximum, aj keď nie som platený od výkonu, ale od hodín. V agentúre mi povedali, že keď sa osvedčím, budú ma o brigádach informovať pravidelne.
Celý článok si môžete prečítať zdarma v sieti neprémiového obsahu Pi Jano! 
Zdroj: http://szm.hng.sk/index.php?option=com_ … &Itemid=49
Like this:
Be the first to like this post.
